Červenec 2014

K otázke bezpodmienečnej samoty v sobotu o 20:39

19. července 2014 v 20:39 | Dustfinger |  Básne-nebásne
Asi už viem, aké to naozaj je, cítiť sa sama.
Pretože teraz sa tak cítim.
Zradila som seba samú.
Zradila som to, kým som.
Zradila a zranila. Zabila.

Asi už viem, aké to naozaj je, cítiť sa sama.
Bola som hlúpa, keď som si myslela, že si to viem predstaviť.
Všetky tie veci - nedokážem na ne zabudnúť.
Všetky tie činy - pre všetkých, len nie pre seba.
Všetko.

Asi už viem, aké to naozaj je, cítiť sa sama.
Ochutnávam beznádej a ľútosť.
Naozaj sa ľutujem?
Chcem prebodnúť tmu okolo.
Chcem zakričať na svet.
Chcem preč tú sľučku z krku.
Nechcem byť sama. Teraz nie...

2014; Dustfinger

Poďme sa baviť

19. července 2014 v 17:49 | Dustfinger |  Realityshow
Poďme sa baviť o smole. O irónii osudu. O páde na hubu vždy, keď sa ešte len rozbieham. O "náhodách". O spochybniteľnosti reálnych faktov. Poďme sa baviť o nespravodlivosti vesmírnych síl!

Pondelok, 17:52
"Ahoj, počuj, cez víkend tu máme zábavu, nechceš prísť?" (pokus č. 1)
Videné

Sobota, 15:39
"...ale máme tu zábavu, tak ma napadlo, že či by si nechcela prísť, mohla by si prespať u nás..." (pokus č. 2)
"Som v robote, všetci išli na tú akciu, tak musím robiť. Ale mala som mať voľno."
"To je škoda. A nedalo by sa ti prísť?"
"Končím o 11 v noci. Škoda, že si mi nedala vedieť skôr, určite by som išla. Ach, ako by nám bolo dobre!"
"Písala som ti, tuším v pondelok."
"Aha, no ja som to nejako neriešila, keď sme sa o tom nebavili..."

Tak premýšľam nad tým, či si sedím na vedení ja, alebo ľudia, ktorými som obklopená.
Osoba spomínaná v konverzácii je mimoriadne vynaliezavá a nápad pozvať ju na zábavu bol čisto spontánny. Načo seba samú klamať - nečakala som od toho nič. Akurát tak to Videné. Vyhla som sa tak sklamaniu. Akurát že pri dnešnej konverzácii sa ukázalo, že dotyčná by náladu, povolenie od rodičov aj chuť mala, akurát chýbala príležitosť. Nie je to ironické, ako sa to okolo človeka obtáča? Väčšinou to v jej prípade totiž býva naopak - príležitosť veľká ako Praha, ale povolenie, nálada a chuť zakopaná dva megametre pod zemou. Tuším sa tomu hovorí karma, ale je možné, že som to len pochopila inak.

Týmto krátkym príbehom som chcela poukázať na svoje osamelé letné večery, kedy mi robí spoločnosť kniha, hojdačka, čaj, kaleráb, internet alebo bezduché konverzácie s bezduchými. Ako veľmi milujem leto! A tiež fakt, že oddnes je to presne mesiac a - odchádzam! Vesmírne sily možno až také nespravodlivé zase nie sú.

osobný Charlie

19. července 2014 v 10:11 | Dustfinger |  Básne-nebásne
Báseň stará necelý mesiac. Na svoju vlastnú obhajobu - už som sa pozbierala a po nociach "nekrvácam slzy". To ale neznamená, že som úplne zabudla. Som nútená pripísať otázku "Dá sa to vôbec?" Dustfinger je stelestnená iracionalita. Prečo? Pretože dovolila, aby jej obyčajný cudzinec prevŕtal celú hlavu. Viac k tomu nemám čo dodať.

prinútil si ma
krvácať slzy
a zvracať
srdce
- každé jedno ráno
každé jedno poobedie
každú jednu noc
aké to je
- nemyslieť na teba?
aké to je
- vedieť tvoje meno?
aké to je
- poznať ťa?
vieš vôbec
čo všetko si
spôsobil?
nemôžeš to
vedieť
...

2014; Dustfinger

Štyri hodiny ráno

16. července 2014 v 8:21 | Dustfinger |  Farebno, miestami čierno-bielo
Včera som veselo písala o mojich dňoch zasvätených prokrastinácii, dnes som sa s tým rozhodla bojovať. Postup je jednoduchý: potrebujete budík, foťák, termosku kávy, jablko, ochotného brata a hlavne štyri hodiny ráno. A tiež sa zíde nejaká lúka, pretože fotiť východ slnka pomedzi strechy domov - asi by to nebolo ono. Všetko sa to zbehlo relatívne rýchlo, možno to bolo tým, že som dobrých dvadsať minút po zobudení ešte stále spala.


Ráno bolo celkom chladno, zvlášť v porovnaní s tými tropickými poobediami. Pripomenulo mi to každoročné cesty na dovolenky autom, kedy býva vždy neskoro v noci a skoro ráno veľká zima. Stáli sme na lúke blízko hlavnej cesty, kde pravidelné každých desať minút prešlo nejaké auto. Niektorí si nás všimli, niektorí ešte stále dospávali a o dvoch postavičkách na lúke netušili ani mäkké ň. Tráva bola mokrá, rosu som spozorovala až vtedy, keď mi začala byť zima na nohy. Vtedy som otvorila batoh a vybrala z nej dve termosky, jednu som podala bratovi a druhú som si nechala. Káva bola ešte teplá, veď som ju zalievala necelú polhodinu dozadu. Vôbec mi nechutila, ale k tomu momentu jednoducho niečo také ako káva patrila. Tak som ju vypila.


Slnko vyšlo presne o 4:57, aspoň tak to tvrdil Google. Ja som sa ho dočkala až niečo málo po piatej ráno. Ale stálo to zato! Videla som už veľa východov slnka, ale nikdy som si ich neplánovala. Vždy to boli také náhodné momenty, buď na dovolenke alebo niekde v horách, keď som zabudla ísť spať a uvedomila si to až pri prvých slnečných lúčoch nasledujúceho dňa. Teraz som mala pocit, že slnko spoza hôr vychádza len kvôli mne a pre mňa. Ako keby som stretla starého priateľa, mala som chuť utekať za ním. Namiesto toho som radšej stláčala spúšť foťáku najviac, ako to len išlo. Výsledok? Pätsto fotiek.


Vždy som tvrdila, že západ slnka je krajší. Viete prečo? Pretože som ho videla viackrát ako východ. Západ slnka som považovala za niečo známe, čo nájdem kdekoľvek na zemi. Nemusela som sa nijako snažiť, stačilo si sadnúť a pozerať sa, ako slnko padá a tma pomaly požiera oblohu. Ale pre východ slnka predsa len musíte niečo urobiť. Musíte si odrezať kúsok zo spánku a práve o to viac je moment, kedy sa vás dotknú prvé slnečné lúče dňa, o to cennejší a nezabudnuteľnejší. Zmocnil sa ma pocit, že nádej tu stále je, že naozaj existuje ďalšia kopa nových spôsobov a že sa oplatí začínať odznova, pretože nádherný pocit je nevyčerpateľný.


Prokrastinácia moja každodenná

15. července 2014 v 13:29 | Dustfinger |  Realityshow
Už pätnásť dní vstávam pravidelne o pol deviatej ráno za pomoci budíka. Už pätnásť nocí som nezaspala skôr ako o dvanástej v noci. Som presvedčená o tom, že používanie budíka cez letné prázdniny sa považuje za zverstvo prvého stupňa. Lenže mne je ľúto celý deň prespať. Okrem toho mám rada poobedňajšie búrky, ktoré ma chodia minimálne trikrát do týždňa o pol druhej poobede kontrolovať. A tiež mám rada ranné slnko, ktoré o pol deviatej ráno vlastne už ranné nie je.
Už sedem mesiacov končím s koláčmi, čokoládami, lekvármi, pudingami, keksami, pečivom a polystyrénovými chlebíčkami. Výsledok? Mám na tie satanom stvorené delikatesy ešte väčšiu chuť! Ono by to zase až taký veľký problém nebol, akurát ma už nebavia scény, ktoré mi robia vlastné stehná, zadok, brucho a ruky, keď sa pozriem do zrkadla. Pripomínajú mi malé deti (a to nielen svojim revom) - rastú ako z vody!
Už len mesiac a štyri dni a poletím. Zatiaľ "len" za veľkú mláku, z domu pravdepodobne až o pár rokov neskôr. Čaká na mňa Kanada a ja sa nemôžem zbaviť zlozvyku to písať všade, kde mám verejný priestor na vyjadrovanie sa. Určite to ešte párkrát vo svojich odkazoch spomeniem. A potom už hádam do tej Kanady reálne poletím.

Počujem búrku, takže mám dobrú výhovorku na otázku: "Prečo si dnes nešla na korčule alebo si zabehať?" Okrem iného, fúka vietor. Uznajte, nie je na to skrátka počasie. Zato moja lenivosť je odolná voči každému počasiu. Bohužiaľ. Preto sú moje prázdniny !zatiaľ! také, aké sú. Nesťažujem sa, no zároveň sa ani nemám čím chváliť. Dustfinger jednoducho tyká prokrastinácii!

Dustfinger a 13 bodov

14. července 2014 v 10:24 | Dustfinger |  Straty a nálezy
1. Ako malá som sa chcela stať speváčkou, moja bohyňa bola Hannah Montana a Kelly Clarkson. Pamätám si na to, ako som polovicu dňa preskákala v izbe s prázdnym dezodorantom v ruke v presvedčení, že je to môj mikrofón, a magnetofónom hučiacim za mojim chrbtom.
2. Keby som mala akékoľvek predmety zoradiť vedľa seba do jedného radu, celkom určite by som ich zoradila tak, aby zobrazovali nejaký útvar, hoci aj vymyslený.
3. Správam sa staršie, vyzerám staršie, rozprávam staršie, obliekam sa staršie, cítim sa mladšie.
4. Som citlivá na svoje oči. Mám rada ich farbu, pretože sú zelené a mne sa zelená páči. Keď som v jednom školskom slohu mala napísať, ktorú časť svojho tela mám najradšej, napísala som práve oči. Keby som napísala čokoľvek iné, klamala by som.
5. V prípade, že sa mi niečo nedarí nájsť a ešte k tomu som aj v časovej tiesni, lúskam prstami.
6. Nepotrebujem náušnice, náramky ani náhrdelníky - ale na prstene si potrpím!
7. Fascinuje ma 18. a 19. storočie, zvlášť Viktoriánske obdobie, aj keď musím priznať, že iným obdobiam som zatiaľ nevenovala až tak veľa času. Tiež mám rada stredovek a Vikingov.
8. V mojom fantasticko-paralelnom vesmíre žijem s chameleónom, sovou, drakom a dinosaurom. Nehľadajte nijakú súvislosť s Disney rozprávkami, podobnosť čisto náhodná, prisahám!
9. Často sa pozerám na svoje ruky a znechutene prevraciam očami nad tým, aké sú veľké a neforemné a ako chcem, aby boli chudšie. Som skrátka človek, ktorý väčšinu času očividne nemá čo robiť!
10. Pred pol rokom som sa zamilovala do Bukowského, obzvlášť do jeho básne Bluebird. Keď som si v izbe na stenu kreslila čierneho vtáčika, pripísala som k nemu začiatok úryvku z básne "There's a bluebird in my heart...", pričom som bluebird napísala osobitne (z dosiaľ nezistených príčin). Aj fanatici zlyhávajú. Len toľko som týmto bodom chcela povedať.
11. Nevlastním žiadny dotykový telefón a som na to patrične hrdá, pretože svoju Nokiu z roku 3 by som v akomkoľvek stave v žiadnom prípade nevymenila. Podlaha je totiž jej kamarátka, tým pádom nemusím robiť ovácie, keď mi čistou náhodou vykĺzne z ruky na zem.
12. Neviem sa hádať, argumentovať ani prejaviť emócie v tvári. Preto si každý druhý myslí, že som ten najpokojnejší a najvyrovnanejší človek, akého kedy stretol. Vtedy si vravím, aké veľké má šťastie, keď nevidí to pohrebisko vo vnútri za mojimi očami, ktorými zabíjam svet!
13. Za celý svoj život som so sebou bola spokojná presne dve minúty a osemnásť sekúnd, potom som sa zobudila.

Sebeláska a kosti

13. července 2014 v 23:27 | Dustfinger |  Z kontextu
"Pozri sa na seba."
"Nechaj ma tak."
"Vidíš, čo si spravila?"
"Nechaj ma tak, nepočúvam ťa!"
"Pozri sa sama sebe do očí!"
"Ty suka, sklapni!"
Rozbité zrkadlo. Črepiny na podlahe. Ticho.

"Dlhšie to už nevydržíš."
"Nevzdám to."
"Klameš. Vieš to, vieš, že klameš."
"Neklamem, vravím pravdu!"
Pohŕdanie v koreni nosa. Slza v lícnej jamke. Vzdor.

"Nič si nedokázala."
"Buď ticho!"
"Pozri sa, ako vyzeráš - nemáš úplne prehlodané svedomie?"
"Drž hubu! Za všetko môžeš len ty!"
"Klameš. Zabila si sa sama."
Bolesť. Všade.

Takýto dialóg by sa pri pohľade do zrkadla v hlave mladej ženy odohrávať nemal.
Ibaže by sa odohrával.
Sebeláska niekedy láme kosti.

Dustfinger osobne

13. července 2014 v 17:53 | Dustfinger
Hneď na začiatok by ste mali vedieť, že:
1. Dustfinger je žena
2. Je to žena, ktorá sa myslí, že vie písať
3. Vzhľadom na fakt, že je to žena, ktorá si len myslí, že vie písať, postupujte pri čítaní jej odkazov opatrne.

Teraz by ste zase mali vedieť, že:
1. Táto žena nehryzie, nikoho nebije, v noci pokojne (ne)spáva a je úplne rovnaká, ako presná polovica populácie v preplnenom autobuse
2. Rada sa hrá na schovávačku so životom, väčšinou vyhráva ona
3. Popísané riadky pre ňu veľa znamenajú, myslite na to, keď budete prevracať očami nad otupenosťou odkazov.

A na záver by ste tiež mali vedieť, že:
1. To, čo tu píše, nie sú články, ale odkazy. Naložte s nimi tak, ako uznáte za vhodné
2. Za úprimnosť a kritiku nebude nikoho posielať do Azkabanu
3. Je to len ďalší človiečik, ktorý si myslí, že zmení svet

Dámy a páni, slečna Dustfinger osobne...