Štyri hodiny ráno

16. července 2014 v 8:21 | Dustfinger |  Farebno, miestami čierno-bielo
Včera som veselo písala o mojich dňoch zasvätených prokrastinácii, dnes som sa s tým rozhodla bojovať. Postup je jednoduchý: potrebujete budík, foťák, termosku kávy, jablko, ochotného brata a hlavne štyri hodiny ráno. A tiež sa zíde nejaká lúka, pretože fotiť východ slnka pomedzi strechy domov - asi by to nebolo ono. Všetko sa to zbehlo relatívne rýchlo, možno to bolo tým, že som dobrých dvadsať minút po zobudení ešte stále spala.


Ráno bolo celkom chladno, zvlášť v porovnaní s tými tropickými poobediami. Pripomenulo mi to každoročné cesty na dovolenky autom, kedy býva vždy neskoro v noci a skoro ráno veľká zima. Stáli sme na lúke blízko hlavnej cesty, kde pravidelné každých desať minút prešlo nejaké auto. Niektorí si nás všimli, niektorí ešte stále dospávali a o dvoch postavičkách na lúke netušili ani mäkké ň. Tráva bola mokrá, rosu som spozorovala až vtedy, keď mi začala byť zima na nohy. Vtedy som otvorila batoh a vybrala z nej dve termosky, jednu som podala bratovi a druhú som si nechala. Káva bola ešte teplá, veď som ju zalievala necelú polhodinu dozadu. Vôbec mi nechutila, ale k tomu momentu jednoducho niečo také ako káva patrila. Tak som ju vypila.


Slnko vyšlo presne o 4:57, aspoň tak to tvrdil Google. Ja som sa ho dočkala až niečo málo po piatej ráno. Ale stálo to zato! Videla som už veľa východov slnka, ale nikdy som si ich neplánovala. Vždy to boli také náhodné momenty, buď na dovolenke alebo niekde v horách, keď som zabudla ísť spať a uvedomila si to až pri prvých slnečných lúčoch nasledujúceho dňa. Teraz som mala pocit, že slnko spoza hôr vychádza len kvôli mne a pre mňa. Ako keby som stretla starého priateľa, mala som chuť utekať za ním. Namiesto toho som radšej stláčala spúšť foťáku najviac, ako to len išlo. Výsledok? Pätsto fotiek.


Vždy som tvrdila, že západ slnka je krajší. Viete prečo? Pretože som ho videla viackrát ako východ. Západ slnka som považovala za niečo známe, čo nájdem kdekoľvek na zemi. Nemusela som sa nijako snažiť, stačilo si sadnúť a pozerať sa, ako slnko padá a tma pomaly požiera oblohu. Ale pre východ slnka predsa len musíte niečo urobiť. Musíte si odrezať kúsok zo spánku a práve o to viac je moment, kedy sa vás dotknú prvé slnečné lúče dňa, o to cennejší a nezabudnuteľnejší. Zmocnil sa ma pocit, že nádej tu stále je, že naozaj existuje ďalšia kopa nových spôsobov a že sa oplatí začínať odznova, pretože nádherný pocit je nevyčerpateľný.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Elwin | E-mail | Web | 16. července 2014 v 9:01 | Reagovat

nádherné fotky, opravdu jo :) a ty kapky rosy, jak se třpytí... dokonalost prostě :) aaach :)
máš pravdu, východ slunce není až tak běžný, ač teda v zimě, když jezdím na ranní brzké semináře do školy, tak ho vídám z vlaku. V polospánku sedím, obklopená středoškoláky, za ruku mě drží přítel a koukáme se, jak temnotu proráží první sluneční paprsky a je to dokonalé :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama