Večerníček, v hlavnej roli 250 eur

11. srpna 2014 v 17:43 | Dustfinger |  Realityshow
Je čas na príbeh. Niečo ako malú rozprávku pred spaním, večerníček, alebo skôr nočnú moru. Zase také zábavné to nie je. Ale Bukowski tvrdil, že svet patrí tým, ktorí sa z neho neposerú. Takže sme aj tak všetci skončili v kŕčoch na kolenách.

Bol to taký obyčajný dovolenkový deň. Chorvátske more a tak. K tomu sa pridala aj nejaká národná prírodná rezervácia, ktorá by sa dala prirovnať k táboru po vypuknutí apokalypsy. Viete si to predstaviť - úzke lesné cestičky, osemtisíc ľudí, teplo, hlad, smäd, potreba ísť na WC... Skrátka, bolo to pre silné žalúdky. Na niečo také nikto z nás nebol pripravený.
Bolo teda úplne prirodzené, že po celodennom topení sa v dave ľudí sme boli hladní, vyčerpaní a znechutení. Kam teda? Na dobrú večeru! Vraj je hriech nedať si v Chorvátsku rybu, tak sme skončili niekde v plážovej reštaurácii. Prostredie bolo veľmi pekné, aj prístup do mora, ale nám v konečnom dôsledku išlo viac-menej len o to jedlo.
Tak sme si posadali všetci ôsmi za jeden veľký stôl a po pol stotine čakania sa nás chopila nejaká mladá čašníčka. Volala sa Maja. Vedela dobre anglicky a venovala sa nám prakticky po celý čas. Bola veľmi milá, na dôvod sme prišli až po zaplatení. Doniesla nám ukázať všetky druhy rýb, ktoré ponúkali. Som vegetariánka, ale ryby mám rada. Podľa Kurta Cobaina je to v poriadku, pretože ryby predsa nemajú žiadne city. Šalát, chlieb a čokoľvek k rybe sa platilo osobitne. Dobrý biznis.
Len pre informáciu - v jedálnom lístku stálo, že cena jednej ryby je 400 kún, čo je v prepočte na eurá nádherných 50 eur. Hlad z nás vytriasol racionálne myslenie, tak sme si objednali štyri ryby, veľký šalát, tri misy chleba, grilovanú zeleninu a nejakú vodu. Komédia sa začala.
Nebudem klamať, cítila som sa ako kráľovná všetkých kráľovien, keď som videla tie skvosty pred sebou. Tá chuť - extáza! Asi je naozaj pravda, že by bol hriech odísť odtiaľto bez ryby. Boli sme úplne okúzlení, všetko nám bolo jedno, skrátka sme sa dobre zabávali. Zostali po nás len polomastné taniere.
Prišiel čas platiť. Bol už večer, v reštaurácii mali nával ľudí. Zdvihli sme sa, že dvoch platiacich členov rodiny počkáme dole na pláži. Čakali sme, pochvaľovali sme si jedlo, prístup, dokonca aj obyčajnú čistú vodu. Úplný tranz.
Čo sa dialo pri príchode zvyšných dvoch členov?

"Koľko?"
"No, skús tipnúť..."
"Fú, neviem... tak sto dvadsať?"
"No, ha-ha, pridaj..."
"Dvesto?"
"DVESTO PAŤDESIAT!"
Ticho.
Ticho.
Ticho.
Ticho.
"DVESTO PAŤDESIAT?!"
"DVESTO PAŤDESIAT!"
"Kúúúrva!"

Naša anglicky hovoriaca spoluúčastníčka stále nič nechápala. Dvestopäťdesiat eur - nič jej to nehovorilo.

"How much is it?"
"It's 250€."
"250€?"
"Yeah, it's maybe 300 dollars!"
"W...WHAT?!"
Krok späť.
Ticho.
Ticho.
Ticho.
"Wow!"

Potom sme uzavreli dohodu, že od toho momentu v žiadnom prípade nepôjdeme na WC. Tá ryba zostane v nás a hotovo! Cesta k autu bola plná zúfalého smiechu a presviedčania sa, že to stálo za to a že to vôbec až tak veľmi nevadí.
Neskôr sme sa na tom už len smiali. Tak veľmi sme sa ešte nikdy nesmiali. Naozaj. Nevedeli sme sa prestať smiať. Celý večer. Kto za jeden večer prežerie dvestopaťdesiat eur?
Momentálne sa dvestopaťdesiat eur nachádza niekde v kanalizácii hotela. Dohodu sme boli všetci nútení porušiť. Každopádne sme si to aspoň všetko užili. Je nám všetkým jasné, že niečo také sa stane len raz za život. Máme to za sebou.

Na záver len dodám, že Bukowski mal naozaj pravdu - keď sa zo sveta neposeriete, všetko začne byť fajn.

Koniec.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama