Realityshow

Večerníček, v hlavnej roli 250 eur

11. srpna 2014 v 17:43 | Dustfinger
Je čas na príbeh. Niečo ako malú rozprávku pred spaním, večerníček, alebo skôr nočnú moru. Zase také zábavné to nie je. Ale Bukowski tvrdil, že svet patrí tým, ktorí sa z neho neposerú. Takže sme aj tak všetci skončili v kŕčoch na kolenách.

Bol to taký obyčajný dovolenkový deň. Chorvátske more a tak. K tomu sa pridala aj nejaká národná prírodná rezervácia, ktorá by sa dala prirovnať k táboru po vypuknutí apokalypsy. Viete si to predstaviť - úzke lesné cestičky, osemtisíc ľudí, teplo, hlad, smäd, potreba ísť na WC... Skrátka, bolo to pre silné žalúdky. Na niečo také nikto z nás nebol pripravený.
Bolo teda úplne prirodzené, že po celodennom topení sa v dave ľudí sme boli hladní, vyčerpaní a znechutení. Kam teda? Na dobrú večeru! Vraj je hriech nedať si v Chorvátsku rybu, tak sme skončili niekde v plážovej reštaurácii. Prostredie bolo veľmi pekné, aj prístup do mora, ale nám v konečnom dôsledku išlo viac-menej len o to jedlo.
Tak sme si posadali všetci ôsmi za jeden veľký stôl a po pol stotine čakania sa nás chopila nejaká mladá čašníčka. Volala sa Maja. Vedela dobre anglicky a venovala sa nám prakticky po celý čas. Bola veľmi milá, na dôvod sme prišli až po zaplatení. Doniesla nám ukázať všetky druhy rýb, ktoré ponúkali. Som vegetariánka, ale ryby mám rada. Podľa Kurta Cobaina je to v poriadku, pretože ryby predsa nemajú žiadne city. Šalát, chlieb a čokoľvek k rybe sa platilo osobitne. Dobrý biznis.
Len pre informáciu - v jedálnom lístku stálo, že cena jednej ryby je 400 kún, čo je v prepočte na eurá nádherných 50 eur. Hlad z nás vytriasol racionálne myslenie, tak sme si objednali štyri ryby, veľký šalát, tri misy chleba, grilovanú zeleninu a nejakú vodu. Komédia sa začala.
Nebudem klamať, cítila som sa ako kráľovná všetkých kráľovien, keď som videla tie skvosty pred sebou. Tá chuť - extáza! Asi je naozaj pravda, že by bol hriech odísť odtiaľto bez ryby. Boli sme úplne okúzlení, všetko nám bolo jedno, skrátka sme sa dobre zabávali. Zostali po nás len polomastné taniere.
Prišiel čas platiť. Bol už večer, v reštaurácii mali nával ľudí. Zdvihli sme sa, že dvoch platiacich členov rodiny počkáme dole na pláži. Čakali sme, pochvaľovali sme si jedlo, prístup, dokonca aj obyčajnú čistú vodu. Úplný tranz.
Čo sa dialo pri príchode zvyšných dvoch členov?

"Koľko?"
"No, skús tipnúť..."
"Fú, neviem... tak sto dvadsať?"
"No, ha-ha, pridaj..."
"Dvesto?"
"DVESTO PAŤDESIAT!"
Ticho.
Ticho.
Ticho.
Ticho.
"DVESTO PAŤDESIAT?!"
"DVESTO PAŤDESIAT!"
"Kúúúrva!"

Naša anglicky hovoriaca spoluúčastníčka stále nič nechápala. Dvestopäťdesiat eur - nič jej to nehovorilo.

"How much is it?"
"It's 250€."
"250€?"
"Yeah, it's maybe 300 dollars!"
"W...WHAT?!"
Krok späť.
Ticho.
Ticho.
Ticho.
"Wow!"

Potom sme uzavreli dohodu, že od toho momentu v žiadnom prípade nepôjdeme na WC. Tá ryba zostane v nás a hotovo! Cesta k autu bola plná zúfalého smiechu a presviedčania sa, že to stálo za to a že to vôbec až tak veľmi nevadí.
Neskôr sme sa na tom už len smiali. Tak veľmi sme sa ešte nikdy nesmiali. Naozaj. Nevedeli sme sa prestať smiať. Celý večer. Kto za jeden večer prežerie dvestopaťdesiat eur?
Momentálne sa dvestopaťdesiat eur nachádza niekde v kanalizácii hotela. Dohodu sme boli všetci nútení porušiť. Každopádne sme si to aspoň všetko užili. Je nám všetkým jasné, že niečo také sa stane len raz za život. Máme to za sebou.

Na záver len dodám, že Bukowski mal naozaj pravdu - keď sa zo sveta neposeriete, všetko začne byť fajn.

Koniec.

Poďme sa baviť

19. července 2014 v 17:49 | Dustfinger
Poďme sa baviť o smole. O irónii osudu. O páde na hubu vždy, keď sa ešte len rozbieham. O "náhodách". O spochybniteľnosti reálnych faktov. Poďme sa baviť o nespravodlivosti vesmírnych síl!

Pondelok, 17:52
"Ahoj, počuj, cez víkend tu máme zábavu, nechceš prísť?" (pokus č. 1)
Videné

Sobota, 15:39
"...ale máme tu zábavu, tak ma napadlo, že či by si nechcela prísť, mohla by si prespať u nás..." (pokus č. 2)
"Som v robote, všetci išli na tú akciu, tak musím robiť. Ale mala som mať voľno."
"To je škoda. A nedalo by sa ti prísť?"
"Končím o 11 v noci. Škoda, že si mi nedala vedieť skôr, určite by som išla. Ach, ako by nám bolo dobre!"
"Písala som ti, tuším v pondelok."
"Aha, no ja som to nejako neriešila, keď sme sa o tom nebavili..."

Tak premýšľam nad tým, či si sedím na vedení ja, alebo ľudia, ktorými som obklopená.
Osoba spomínaná v konverzácii je mimoriadne vynaliezavá a nápad pozvať ju na zábavu bol čisto spontánny. Načo seba samú klamať - nečakala som od toho nič. Akurát tak to Videné. Vyhla som sa tak sklamaniu. Akurát že pri dnešnej konverzácii sa ukázalo, že dotyčná by náladu, povolenie od rodičov aj chuť mala, akurát chýbala príležitosť. Nie je to ironické, ako sa to okolo človeka obtáča? Väčšinou to v jej prípade totiž býva naopak - príležitosť veľká ako Praha, ale povolenie, nálada a chuť zakopaná dva megametre pod zemou. Tuším sa tomu hovorí karma, ale je možné, že som to len pochopila inak.

Týmto krátkym príbehom som chcela poukázať na svoje osamelé letné večery, kedy mi robí spoločnosť kniha, hojdačka, čaj, kaleráb, internet alebo bezduché konverzácie s bezduchými. Ako veľmi milujem leto! A tiež fakt, že oddnes je to presne mesiac a - odchádzam! Vesmírne sily možno až také nespravodlivé zase nie sú.

Prokrastinácia moja každodenná

15. července 2014 v 13:29 | Dustfinger
Už pätnásť dní vstávam pravidelne o pol deviatej ráno za pomoci budíka. Už pätnásť nocí som nezaspala skôr ako o dvanástej v noci. Som presvedčená o tom, že používanie budíka cez letné prázdniny sa považuje za zverstvo prvého stupňa. Lenže mne je ľúto celý deň prespať. Okrem toho mám rada poobedňajšie búrky, ktoré ma chodia minimálne trikrát do týždňa o pol druhej poobede kontrolovať. A tiež mám rada ranné slnko, ktoré o pol deviatej ráno vlastne už ranné nie je.
Už sedem mesiacov končím s koláčmi, čokoládami, lekvármi, pudingami, keksami, pečivom a polystyrénovými chlebíčkami. Výsledok? Mám na tie satanom stvorené delikatesy ešte väčšiu chuť! Ono by to zase až taký veľký problém nebol, akurát ma už nebavia scény, ktoré mi robia vlastné stehná, zadok, brucho a ruky, keď sa pozriem do zrkadla. Pripomínajú mi malé deti (a to nielen svojim revom) - rastú ako z vody!
Už len mesiac a štyri dni a poletím. Zatiaľ "len" za veľkú mláku, z domu pravdepodobne až o pár rokov neskôr. Čaká na mňa Kanada a ja sa nemôžem zbaviť zlozvyku to písať všade, kde mám verejný priestor na vyjadrovanie sa. Určite to ešte párkrát vo svojich odkazoch spomeniem. A potom už hádam do tej Kanady reálne poletím.

Počujem búrku, takže mám dobrú výhovorku na otázku: "Prečo si dnes nešla na korčule alebo si zabehať?" Okrem iného, fúka vietor. Uznajte, nie je na to skrátka počasie. Zato moja lenivosť je odolná voči každému počasiu. Bohužiaľ. Preto sú moje prázdniny !zatiaľ! také, aké sú. Nesťažujem sa, no zároveň sa ani nemám čím chváliť. Dustfinger jednoducho tyká prokrastinácii!
 
 

Reklama